Autorka – Slavka Gloria Bendita

Skutočný príbeh Slovenky v Španielsku

„Po mnohých fyzických a psychických útokoch na moju osobu som bola veľmi vystrašená, snažila som sa vždy robiť to, čo odo mňa moje okolie požadovalo. Mala som zafixované, že keď som „dobré“ dievčatko, príde odmena, keď som zlá, príde trest. Som vďačná ulici za lekciu žiť bez strachu. Ulica ma zbavila strachu. Bez strachu sme ako lietajúce motýle, krásne, ľahké, vznešené a slobodné. Nádherný, povznášajúci pocit. Nebojme sa zbaviť strachu. Strach je to, čo nám bráni v rozlete. Strach nám zväzuje ruky.

Od malička som bola usmerňovaná ísť cestou lásky k ľuďom, k prírode a pomoci druhým. Moje detstvo bolo plné prírody, potom budhistickí mnísi, strieľanie z lukov, bubnovanie, pobyt na ulici, na samote medzi mandarínkami, cesta na bicykloch, zdravotne ťažko postihnutí ľudia, skvelý partner. Posledný kúsok mojich životných puzzle zapadol presne tam, kam zapadnúť mal. Uvedomila som si to až vo veku štyridsaťsedem rokov. Ale naozaj nič neľutujem, som sťastná, že som to konečne pochopila a mám ešte veľa času na vychutnanie si tohto poznania.

S rodinou zo Slovenska, ktorej som pred niekoľkými rokmi zaplatila pobyt u mňa, sme veľmi dobrí priatelia. Vyberala som si vtedy z viacerých rodín. Rozhodovanie bolo dosť ťažké, ale nakoniec to dopadlo veľmi šťastne. Dominik je zrakovo postihnutý od malička. Narodil sa predčasne a celý jeho mladý život ho sprevádzali rôzne zdravotné problémy. Je vo veku mojej dcéry Vlaďky. Keď bol ešte malý, lekári mu povedali, že v dospelosti pravdepodobne oslepne úplne. Jeho jediným želaním bolo ešte predtým uvidieť more. Rada som mu to splnila. Má ešte mladšiu sestru, ktorá sa tiež narodila predčasne, ale je zdravá. Keď si vybavím tú ich radosť, keď sme prvý deň po ich prílete prišli na pláž, tak mám slzy v očiach. Hodili tašky na zem a s krikom sa oblečení vrhli do mora. Tá radosť nemala konca kraja, skutočne úprimná a nefalšovaná radosť. Len som stála na brehu, od radosti a vzrušenia sa mi tlačili slzy do očí. Pomyslela som si: „Slavka, toto je presne to tvoje šťastie, ktoré si tak úporne hľadala. Robiť šťastných tých ľudí, ktorí si to zaslúžia.“

Po ich odchode zo Španielska som Dominika donútila ísť znovu na vyšetrenie zraku na súkromnú kliniku, kde som mu to zaplatila. Aká bola naša radosť, keď mu povedali, že neoslepne. Verila som, že je možnosť operácie, ale v jeho prípade by mu to nepomohlo. Pre nás je dôležité, že od tohto dňa sa Dominikov život radikálne zmenil. Rozhodol sa konať a vziať život do svojich rúk. Zbavil sa strachu a začal naplno žiť. Autostopom prešiel takmer celý svet, dnes je z neho úspešný mladý muž, ktorý je známy na sociálnych sieťach ako Dominik Odveci. Som naňho neskutočne hrdá a šťastná, že som mohla málinko prispieť k jeho šťastiu. A verím, že takýchto ľudí bude viac a viac, nič iné si neprajem, len vidieť ľudí šťastných. Je to naozaj pocit, ktorý sa nedá ani opísať. To treba zažiť. Ich pobyt v Španielsku a zaplatenie vyšetrenia ma stálo zopár stoviek eur. Preto dnes viem, že som potrebovala zmeniť postoj k peniazom. Áno, potrebujem veľa peňazí. Čím viac ich budem mať, tým viac ľuďom môžem pomôcť. Peniaze nie sú zlé, sú nevyhnutné na kvalitný život.

A znovu opakujem, že šťastie sa nehľadá, šťastie sa tvorí. Tvorí sa v našom srdci, v našom rozhodnutí byť šťastný teraz a hneď. A robiť všetko pre to, aby nám do života vstupovali iba pozitívne veci. Po toľkých rokoch zla mi prišlo šťastné obdobie ako nuda. Ale aj na šťastie si treba zvyknúť a prijať ho ako súčasť života. Dnes sa nenudím ani náhodou. Robím to, čo ma napĺňa láskou. Na ulici bolo veľa zla, ktoré ma prevalcovalo. Preto som tam musela skončiť, aby som pochopila, komu mám pomáhať. „

Pokračovanie nabudúce.